Aj taký vie byť život 1

30. června 2012 v 14:55 | Barunka |  Jednorázovky
Ahoj :) Dnes sa vám prihováram ja s mojou prvou jednorázovkou vôbec. Takže nejaké veľké očakávania nie sú na mieste. Len dúfam, že sa vám to bude aspoň troška páčiť.


Poznáte, ten pocit, keď na vás všetko dopadne a vy neviete ako ďalej? Ja áno. Práve sa jedným takým obdobím snažím preplávať. Je to pre mňa naozaj ťažké, vôbec to nezvládam. Pokúšam sa vyrovnať sám so sebou, s osobou, ktorou som sa stal. Snažím sa odpútať od ľudí, ktorým na mne nezáleží a to je ešte väčší problém. Čo si budem klamať, robia si so mnou, čo chcú. Oni pískajú, ja skáčem. A hlavne od jednej konkrétnej osoby ma to mrzí. Od nej. Myslel som, že ona je tá, ktorá ma má rada takého, aký som. Ale nie. Už ma nebavia jej neustále výhovorky. Nemám na to chuť ani silu. Rozhodol som sa zabudnúť na to všetko, na ňu, na nich a pozbierať sa. Nechcem byť už tým, ktorý kvôli ostatným urobí takmer všetko a pritom im nestojím ani za obyčajný pozdrav. Končím s tým, končím s nimi. Bez jediného slova, bez vysvetlenia.
*******************************************************************************
Toto som si predsavzal pred mesiacom a v kútiku duše som veril, že sú to len moje paranoidné predstavy, a že im na mne v skutočnosti záleží. A viete čo? Nezáleží. Áno, plakal som. Áno, stále to bolí. Ale prežívam a staviam sa na nohy. Síce sám, no keď to dokážem, budem veriť v svoju silu. Budem konečne veriť v seba.
*******************************************************************************
Nová práca, nový byt, nový život. Tak to som momentálne ja. Len mi chýbajú a ona najviac. Považoval som ju za svoju kamarátku a ona sa neozvala ani raz. Ani obyčajné "Ahoj, ako sa máš?" či "Žiješ ešte?". Bolí to, ale bojujem a prvý sa už neozvem. Možno mi troška stvrdlo srdce, ale stále je pre tento svet mäkké.
*******************************************************************************
Volám sa Rick a mám 26 rokov. No moja citová vyzretosť je hodná 6-ročného chlapca. A aj to sa snažím zmeniť. Prvým mojím krokom bude strata panenstva. Áno, mám 26 rokov. A áno, som panic. A aby som nezabudol, som gay. Práve to je dôvod, prečo som nikdy nikoho nemal. Reči o tom, že sa medzi ľuďmi rozoznáme, sú hlúposť. Preto som sa rozhodol, že si niekoho nájdem na svoje odpanenie. Dal som si inzerát na internetovú zoznamku a ozvalo sa prekvapivo veľa ľudí. Samozrejme sa tam objavili aj posmešné odkazy typu "A ty si kde doteraz žil?" alebo "Ty musíš byť teda riadne hnusný, keď si nebol dobrý ani na pretiahnutie." Postupne som prechádzal jednu odpoveď za druhou a nakoniec mi ostala iba jediná a na tú som odpovedal. Ten chlapík znel sympaticky. Mal 29 rokov, takže aj vekovo mi vyhovoval. Tak a potom, ako som sa mu ozval, som čakal, či odpíše. A on naozaj odpísal. Dohodli sme sa na tom, že to urobíme u neho. Ale mal som podmienku. Na prvom stretnutí sa budeme bozkávať a maznať. Počas druhého stretnutia sa zameriame na honenie a fajčenie. No a na treťom stretnutí sa to stane. Potom sa s ním rozlúčim a už ho viac neuvidím. Aspoň taký je môj plán.
*******************************************************************************
Dni utekali a blížil sa piatok, deň, kedy to malo všetko začať. Dovtedy som chcel to stretnutie zrušiť snáď miliónkrát. Dokonca som mal niekoľkokrát napísanú aj správu, že som sa nakoniec rozhodol inak. Ale ako inak? Napadlo mi vždy. Budem čakať na pravú lásku? Ale akú pravú lásku? Dobre, dúfam, že si raz niekoho nájdem a budem s ním šťastný, ale pomaly túto nádej strácam. Nejako vyprcháva, ale moje romantické ja ju stále drží na nitke. Vďaka týmto myšlienkam som to nezrušil. A bol tu ešte jeden dôvod. Keď si aj náhodou niekoho v budúcnosti nájdem, ako sa bude tváriť, keď zistí, že som stále panic. Začne si myslieť, že to určite má nejaký dôvod. Alebo si pomyslí, že som čudný. A keby sa stalo toto, moje srdce by to nezvládlo. Na to som príliš slabý.

**********************************************************************************
Takto to so mnou a mojimi myšlienkovými pochodmi išlo až do piatku. V ten deň ma prepadla skutočná panika. V práci sa mi nič nedarilo. Z rúk mi vypadlo, čo mohlo. Za celý život som toho toľko nerozlial. A doma to bolo ešte horšie. Len čo som prišiel, namieril som si to rovno do kúpeľne. Nalial som si do vane penu a pustil horúcu vodu. Išiel som si po uterák. Keď som sa vrátil, vo vani bolo viac peny ako vody. Omylom som zhodil pri odchode fľašu s penou a takto to dopadlo. S povzdychom som ju vylovil a vliezol do vody. Teda presnejšie do peny s vodou. Poriadne som vydrhol všetky časti svojho tela. A keď hovorím všetky, tak úplne všetky. Keď som sa utrel, s uterákom okolo pásu som došiel ku skrini. Ďalší problém. Čo si obliecť? Po všetkých možných i nemožných kombináciách som sa rozhodol pre rifle, tričko a mikinu. Dal som si ešte rýchlo deodorant a voňavku. Potom som vybehol na ulicu, kde ma ovial príjemný vetrík a ja som sa troška uvoľnil. No len, čo som uvidel domček, kde býva, panika a pochybnosti sa vrátili. Zazvoniť, nezazvoniť. Zazvoniť, nezazvoniť. To bolo jediné, čo mi naplnilo hlavu. Keď som sa už rozhodol a naťahoval ruku k zvončeku, dvere sa otvorili. A tu začal môj príbeh.

**********************************************************************************
"Ahoj, Rick." Usmeje sa na mňa môj odpaňovač.
"A-ahoj, Mike." Vykoktám.
"Tak poď dnu. Všimol som si, že tu chvíľočku už stojíš, a tak som radšej otvoril, aby si mi neušiel." Nervózne sa usmejem a nasledujem ho do domu. "Toto je môj domov, vitaj."
"Máš to tu pekné." Dostanem zo seba prvú súvislú vetu. Rozhliadam sa okolo, keď ma prirazí na stenu. Vykríknem, ako som to nečakal.
"Správne si si vybral, zlatíčko. Ja ťa naučím, ako to robí pravý chlap." Nestihnem nič povedať, lebo mi strčí jazyk až niekde do krku a surovo mi plieni ústa. Z očí sa mi samovoľne spustia slzy. Snažím sa ho od seba odtlačiť, ale je silnejší. Jednou rukou chytí tie moje za zápästia, aby som sa nemohol vôbec brániť. Druhou zamieri k môjmu rozkroku, ktorý mi trie a bolestivo stláča. Môj mozog mi vyšle do tela impulz a ja Mika inštinktívne uhryznem do jazyka. Neľudsky zavreští a chytí si ústa, z ktorých sa mu rinie krv. Na nič nečakám, keď ma pustí zo zovretia a utečiem mu. Našťastie nezamkol, takže z domu bez problémov vybehnem. Nedokážem sa zastaviť. Bežím tak dlho, kým ma udržia nohy. Zrútim sa na zem až na nejakom detskom ihrisku. Vôbec netuším, kde som. Hlavne, že som preč od neho. Ležím tam a z očí mi stále tečú slzy, ktoré nemôžem zastaviť. Prečo? Veď by som sa s ním vyspal. To nemohol 2 dni počkať? Ja by som mu predsa dal.
"Tak prečo?!" Zakričím do ticha.

**********************************************************************************
Neviem, ako dlho tam ležím. Do reality ma vrátia až kvapky dažďa, ktoré sú jemné a hladia moju tvár. Miesia sa s mojimi slzami a ja mám pocit, že niekto plače so mnou. No tento dojem zmizne, keď dážď získa na sile a zmení sa na lejak. Každá kvapka je ako malý úder. Celý premočený sa postavím a pohľad sa mi zastaví na suchom obryse môjho tela, ktorý behom chvíľky zmizne. Keby tak ľahko išla vymazať spomienka na dnešný večer. Otočím sa a pod údermi kvapiek sa šuchcem domov. Zima sa mi dostáva pod kožu, čo spôsobuje triašku môjho tela. O chvíľku sa k nej pridajú zuby, ktoré vydávajú ten známy zvuk pri narážaní o seba.

Konečne dôjdem do bytu. Zamknem dvere a idem rovno do kúpeľne. Za sebou nechávam mokrú stopu. Premočené veci hodím do umývadla. Klepem sa od zimy a nutne potrebujem zahriať. Aké pekné by bolo, keby ma niekto zahrial svojím objatím, svojou láskou. Takto mi ostáva len sprcha s horúcou vodou. Keď sa konečne prestanem triasť, utriem sa a zamierim do spálne ku skrini, odkiaľ vyberiem svetlomodré flanelové pyžamo a hrubé ponožky. Hneď sa oblečiem a zaleziem pod perinu. Z očí sa mi znova spustia slzy. Keďže neexistuje v mojom živote nikto, kto by ma utešil, objímem sa sám. Nemám ani nikoho, komu by som zavolal a vyrozprával sa. Ležím a všetko sa mi v hlave premieta znova a znova. Snažím sa presvedčiť sám seba, že sa vlastne nič nestalo a že to preháňam. Ale už len myšlienka na to ma vystraší. Veď ma mohol znásilniť!

Pevnejšie sa objímem a jemne sa hladím od ramien nižšie a späť. Kvapky bubnujúce na okno a predstava, že ma naozaj niekto miluje, pomôžu môjmu telu dostať sa do stavu, keď som unesený oslobodzujúcim spánkom.

**********************************************************************************
Zo spánku ma vytrhne môj vlastný kašeľ. Unavene sa pozriem na hodinky, ktoré ukazujú na vstávanie neskorý čas - 13:21. Aj napriek tomu, že ležím v teplúčkom pyžame prikrytý perinou, ovláda moje telo zima. Takže horúčka. Povzdychnem si a neochotne opustím vyhriatu posteľ. Zo skrine vytiahnem hrubý župan, ktorý z časti nahradí perinu. No stále mi je zima. Tak sa rozhodnem vybrať ešte deku, ktorú si prehodím cez seba. Pomaly kráčam do kuchyne, kde si urobím bylinkový čaj. Otvorím zásuvku, aby som vytiahol paralen, ale žiaden tam nie je. "No super." Zamrnčím. Takže musím k susedke. Poznám iba ju. Ešte som nemal možnosť zoznámiť sa s obyvateľmi ďalšieho bytu.

Vyjdem na chodbu. Som asi v polovici cesty, keď ma zachváti kašeľ a ja klesnem popri stene na kolená. Mám problém nadýchnuť sa. Našťastie sa mi to podarí. "Will! Poď rýchlo sem." Začujem výkrik a potom kroky. Niekto ma zodvihne a nesie späť do môjho bytu, ktorého dvere sú otvorené.

"Čo mu je?" opýta sa muž, ktorý predtým kričal.

"Charlie, to ešte nemôžem vedieť." Ozve sa ten, v ktorého náručí som. Znova skončím v posteli, no som bez županu, ale zabalený do deky a prikrytý perinou. Ten druhý, myslím, že sa volá Charlie, pribehne s čajom, ktorý som si pripravil a donúti ma kúsok vypiť.

"Ďakujem." Zachrapčím.
Keď chcem ešte niečo povedať, zastaví ma. Medzitým sa Will vytratí. Späť sa vráti s nejakým kufríkom. Vytiahne teplomer a kým sa mi meria teplota, prezrie ma. Dokonca má fonendoskop. "39,5." Skonštatuje, keď si prezrie teplomer, ktorý mi vytiahol spod pazuchy. "Je to zápal priedušiek. Dám ti nejaké lieky, ktoré ti pomôžu." Vystrašene sa na neho pozriem. Je to predsa cudzí človek a chce mi dať tabletky. Zrejme si ten pohľad všimne, lebo hneď zareaguje. "Som doktor." Krásne sa usmeje. Táto veta ma viac menej upokojí, ale nie úplne. No nechám ho, aby ma nadopoval liekmi. Behom chvíľky znova spím.

**********************************************************************************
"Ahoj." Zašvitorí veselý mužský hlas. "Konečne si sa prebral. Teplota ti už klesla, ale ten kašeľ... To si ešte nejakú dobu poležíš. Will musel do práce, tak ťa mám na starosti. Inak som Charlie." Potrebujem chvíľočku, kým sa mi vybaví, čo všetko sa včera stalo. A spomeniem si aj na tých dvoch, čo mi pomohli.

"Rick." Predstavím sa chrapľavým hlasom.

"Teraz ti dám lieky a potom ťa čaká jedlo. Aj keď si chorý, musíš jesť." Charlie mi podá pohár s horúcim čajom a tabletky. Počká, kým ich prehltnem a potom odbehne. O chvíľku je späť s voňavým vývarom. Podá mi misku a ja ju obchytím rukami. Tak krásne hreje.

"Čo si vlastne zač?" opýtam sa neslušne, ale je to cudzí človek v mojom byte a po tej skúsenosti s Mikom...


Roztomilo sa usmeje, ale úsmev toho druhého bol krajší. "Jasné, prepáč. Som to ale trdlo." Zachichoce sa. "Zabudol som, že o Willovi a mne nič nevieš." Pustím sa do jedla a Charlie do rozprávania, aby mi čo to objasnil. "Bývame v byte vedľa. Teda vlastní ho Will. Ja som viac menej v prenájme. Okupujem jednu jeho izbu. Ale poctivo za ňu platím, aby si si nemyslel, že som nejaký príživník. Will je doktor a ja zdravotný brat. No o rok budem už Willow kolega." Povie pyšne. "Ak teda všetko dobre dopadne." Pousmejem sa a Charlieho pusa sa znova rozhovorí. "Mal by si asi vedieť, že naše susedky si myslia, že Will a ja niečo spolu máme, lebo ja som gay a on bi. No tak to nie je. Will je niekto, komu som zaviazaný, lebo mi pomohol, ale to asi necháme na inokedy. Aj tak som ti prezradil viac, ako sa na prvé stretnutie patrí. Aj keď toto je už vlastné druhé stretnutie, no pochybujem, že si z prvého niečo pamätáš." Neudržím sa a začnem sa smiať. Charlie je teda riadny táraj. "Zasa meliem dve na tri?" opýta sa s vážnym výrazom v tvári, čo ma ešte viac rozosmeje. "Takže áno." Odpovie si sám a znova ma obdarí úsmevom. S ním sa človek teda nenudí. Celý čas, čo je pri mne, sa rozprávame a smejeme. Asi som si našiel kamaráta. Teda pevne tomu verím.

**********************************************************************************
"Niekomu je lepšie." Preruší náš smiech Willov hlas. "To teda, že mu je lepšie. Mám na Ricka dobrý vplyv."

"To sa mi nezdá. Ty a dobrý vplyv?" pozdvihne Will obočie a Charlie sa ofúkne. Mám strach, že praskne.

"Skutočne sa o mňa výborne staral a rozosmieval ma." Zastanem sa ho a venujem mu žmurknutie.

"Ďakujeeem." Zapiští a objíme ma. No nesmejte sa. Dokonca sa k môjmu smiechu pridá aj Will.

"Dobre, dobre. Tak máš na Ricka dobrý vplyv. Ale teraz sa strať. Máš nočnú a vôbec si nespal. Tak si bež ľahnúť aspoň na tých pár hodín. Ja to tu prevezmem." Prekvapene sa pozriem na Charlieho.

"Prečo si mi to nepovedal? Ja by som to sám zvládol." Vyčítam mu.

"Ja viem, ale bolo mi s tebou dobre a som zvyknutý nespať. Niekedy ťahám 48 hodím vkuse. Takže je všetko v poriadku. Vidíme sa zajtra. A keby sa Will správal nevhodne, len mi to povedz. Mám na neho svoje páky." Zaškerí sa Charlie a Will len pretočí oči. Potom sa ku mne nahne a dá mi pusu na líce. "Tak pa." Vyletí z izby a už ho niet. Šokovane za ním pozerám. Preberie ma až Willov rehot a trvá mu dobrú chvíľu, kým sa upokojí.

"Po čase si zvykneš. Je to taký blázonko." Môj úsmev ako reakcia a ticho. To trápne ticho, keď sa vám niekto páči a vy neviete, čo povedať. A aj keď zo seba niečo dostanete, je to hlúposť a máte chuť si trieskať hlavu o stenu. "Bojíš sa ma?" opýta sa Will asi po 5 minútach nášho mlčania.

"N-nie." Vykoktám.

"Tak potom sa ti páčim." Povie sebavedomo a nakloní sa ku mne. Tvár mi horí a príčinou nie je horúčka. "Takže áno." Znova ten jeho úsmev. Keby som stál, idem z neho do kolien. "Práve nikoho nemám. Keď vyzdravieš, pôjdeme na rande." Skonštatuje a ja sa zmôžem len na neveriacke prikývnutie.

**********************************************************************************
CHARLIE
Rick je konečne zdravý, ale naše stretnutia pokračujú ďalej. Berie ma ako kamaráta a neustále ospevuje Willa. Problém je ale v tom, že som sa doňho zamiloval. Po poslednom vzťahu som si sľúbil, že už kvôli nikomu tak rýchlo hlavu nestratím. No pri predsavzatí iba ostalo. Ale svoje city skrývam pred oboma. Celkom sa mi to darí. Teda myslím si to, lebo zatiaľ nemá ani jeden z nich podozrenie. Dokonca si môj chvíľkový zarazený výraz Rick nevšimol ani vtedy, keď mi oznámil, že Wil ho pozval na rande. A to som sa mu v ten deň chcel priznať, že sa mi páči. Mám šťastie, že ma predbehol a neurobil som zo seba hlupáka. Kto by chcel mňa, keď je tu Will? Povzdychnem si. Toto je jedna z mála chvíľ, keď sa mi v tvári zračia skutočné pocity. Ale musím sa dať rýchlo dokopy, lebo som u Ricka, ktorý sa pripravuje na prvé skutočné rande s Willom. Oboch ich mám rád, aj keď iným spôsobom. Prajem im, aby im to vyšlo, aj keď to znamená, že to bude bolieť mňa.
"Tak?" opýta sa ma Rick zvedavo.
"Vyzeráš skvelo." Odpoviem mu hneď. Je skutočne nádherný. Pozerám sa na neho s vedomím, že ho nikdy mať nebudem. Ale jeho šťastie je dôležitejšie. Povedal mi všetko o tom, kto je a ako to dopadlo, keď už nechcel byť panicom. Tak rád by som ho objal a nepustil. Ale je tu Will, ktorý sa doposiaľ vzťahom vyhýbal a skôr mu išlo o sex. Ale Rick je Rick. Ak ho niekto zmení, tak on.
"Naozaj si to myslíš?" vidno na ňom, ako veľmi mu na tom záleží.
"Jasné, že áno. Len ťa uvidí a začne slintať. Si kus." Celý sa rozjasní a objíme ma. To sa nejako stalo súčasťou nášho kamarátskeho vzťahu. Asi za to môžem ja.
"Ďakujem, si ten najlepší kamarát." Povie natešene. Práve, iba kamarát, pomyslím si. Nejakým zázrakom vykúzlim na svojej tvári úsmev.
"Ale už bež, lebo zmeškáš svoje prvé rande." A okrem toho, ak tu ostaneš ešte chvíľku, nemusím ťa z tvojho bytu pustiť a nechám si ťa pre seba.
"Ako keby som tam už bol." Usmeje sa a zmizne. Bože, ten jeho úsmev. Povzdychnem si a otvorím radšej skriptá. Onedlho mám skúšku a keďže Will pripravil pre Ricka v byte romantický večer, musel som sa zdekovať. Ešteže ma prichýlil Rick, ktorého srdce si práve pre seba kradne Will. Počas večera sa snažím zahnať tieto myšlienky učením. No netuším, či sa mi to darí.
**********************************************************************************

Zaklopem na dvere, ktoré mi otvorí Will. Môžem na ňom oči nechať, aký je sexy. Keby som nebol megahanblivý panic, skočil by som po ňom.

"Ahoj." A zasa ten úsmev. Ja sa asi roztečiem.

"A-ahoj." Ja som taký nervózny a Will vôbec. Ako je to do čerta možné? No asi tým, že som neskúsený v citových i sexuálnych vzťahoch a rande som poriadne asi ani nemal. Máličko začínam panikáriť. Will ma chytí za ruku a zavedie do obývačky, kde je pripravený stôl pre dvoch s bielym obrusom, rozsypanými krvavo červenými lupeňmi ruží a rovnako sfarbenými sviečkami, ktoré horia. Idem za ním ako v tranze. Odsunie mi stoličku. On je ešte aj džentlmen. Zbožne sa na neho pozriem. Položí ruku na moju tvár a pohladí ma.

"Dúfam, že sa ti to so mnou bude páčiť." Dvojzmysel mi nedôjde, lebo som Willom úplne očarený. Ako keby ma začaroval.

Večer prebieha dokonalo. Rozhovor vôbec neviazne a Will sa neustále niečo pýta. Mám pocit, že chce o mne vedieť čo najviac a naozaj ho to zaujíma. Pri dezerte natiahne ku mne ruku a začne tú moju, ktorá je položená na stole, hladiť. Keby som vedel priasť, tak už to robím. Teraz som si istý. Oficiálne priznávam sám pred sebou, že som sa zamiloval. Po chvíli si so mnou prepletie prsty. Postaví sa a vytiahne na nohy aj mňa. Ako omámený ho nasledujem. Ani sa nenazdám a ležím pod ním na pohovke. Vášnivo sa bozkávame. Keď dá ruku pod moju košeľu a jeho pokožka sa spojí s tou mojou, prebehne mnou vlna vzrušenia. No keď pohladí môj rozkrok... "Dosť." Zaprosím, no ako keby nepočul. "Will, prestaň." Zvýšim troška hlas. Znova jeho úsmev a sladká pusa.

"Prepáč, ale pri tebe strácam rozum." Celý sčervenám a znova spojím naše pery. Zvyšok večera, teda skôr už noci, sa maznáme. Všetko mi to pripadá ako krásny sen.

**********************************************************************************
CHARLIE
Will. Dokonalý, božský, skvelý... Mám chuť kričať. Sú spolu už dva mesiace a ja to prestávam zvládať. Tie ich sladké reči, dotyky, pohľady. A ako by to nestačilo, ešte mi to všetko referuje Rick. "Má také nežné dotyky. Moja pokožka na neho reaguje, je to ako výbuch. Dúfam, že sa budeme čoskoro milovať." Mám chuť kričať. Prečo to tak bolí? S povzdychom otvorím dvere od bytu. Po nočnej som mŕtvy. Šuchcem sa do izby, keď zbadám na pohovke dve prepletené telá. Will a... Nie Rick.
"Čo... Čo to je?!" Zakričím. Will lenivo zdvihne hlavu.
"Charlie, sklapni, chcem spať." Zavrčí rozospato.
"Spať?! Kurva, Will, kto to je?!" Ukážem na prebúdzajúceho sa chlapa.
"Niekto na sex." Odpovie mi sucho.
"A čo Rick?"
"Čo by s ním malo byť?"
"Chodíš s ním a máš sex s iným. Normálne ho podvádzaš."
"A? Ja mu to nepoviem a od teba sa to tiež nedozvie." Povie sebavedomo a má pravdu. Som mu zaviazaný a nemal by som to byť ja, kto povie Rickovi, s akým kreténom chodí. A to som si naivne myslel, že sa Will zmenil.
"Si hovädo a Ricka si nezaslúžiš." Vytočený tresnem dverami od svojej izby a padnem na posteľ. Od toho hnevu nemôžem ani zaspať a to musím znova na nočnú.
**********************************************************************************

 

6 lidí ohodnotilo tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama